VYHLADÁVANIE

Kalendár udalostí

Jún 2024

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
					1	2
3	4	5	6	7	8	9
10	11	12	13	14	15	16
17	18	19	20	21	22	23
24	25	26	27	28	29	30

Vyhlásenie o prístupnosti

Pocet prístupov: 28388180

Vlastnosti psovoda

SEBAOVLÁDANIE
Sebaovládajúci sa človek dokáže zachovávať kľud pri výcviku. Psovod musí byť schopný ovládnuť sa, keď pes nereaguje podľa jeho predstáv. Zlá nálada, rozmrzenosť, zlosť… to sú vlastnosti, ktoré musí mať psovod zvládnuté predtým, ako ide so svojim psom cvičiť. Výcvik psa je zložitá a náročná činnosť, ktorá kladie na psovoda fyzické i psychické nároky. Nie vždy pes reaguje tak, ako si predstavujeme a výcvik obvykle tiež nejde tak rýchlo dopredu, ako by sme potrebovali. A to nás môže logicky privádzať do duševnej nepohody či dokonca až stresu. Je jasné, že každé takéto rozrušenie pes vníma a je na to veľmi citlivý. Nervozita či dokonca stres z nás doslova vyžaruje všetkými možnými spôsobmi. Pes na nás tento stav spoľahlivo pozná z iných pohybov tela, inej intonácie hlasu a tiež podľa iného pachu, ktorý okolo seba šírime. Aby to naše zlé duševné rozpoloženie nepôsobilo pri výcviku negatívne, musíme sa naučiť ovládať. Pokiaľ máme zlú náladu a sme na psa hrubí, pes si podobné situácie veľmi skoro zafixuje a neskôr na ňu reaguje už dopredu. Väčšinou je to tak, že psovod pod vplyvom momentálneho neúspechu pri výcviku znervóznie a snaží sa hrubosťou donútiť psa k požadovanému výkonu. Reakcie psov sú v týchto situáciách rôzne, niektorý pes reaguje bojazlivo alebo je agresívny voči psovodovi. Preto pokiaľ sa necítite v pohode a cítite, že by ste výcvik alebo seba nemali úplne pod kontrolou, nechajte výcvik tak a choďte so psom iba na prechádzku. Pokiaľ však chcete dosahovať kvalitných výsledkov a dokážete sa ovládať, tak je nutné tiež cvičiť aj v situáciách, keď sme rozrušený či nervózny. Nikdy sa však nesmie stať, že nám ujdú nervy a my na psa začneme „tlačiť“. Pokiaľ aj v takomto rozpoložení mysle sa dokážeme dokonale ovládať a na psa nepôsobiť tlakom viac ako kedykoľvek inokedy, pes si na to naše rozrušení zvykne a nebude na neho negatívne reagovať. Pokiaľ však v rozrušení mysle na psa pôsobíme väčším psychickým nebo fyzickým tlakom, pes tieto situácie veľmi skoro začne vnímať a potom samozrejme dochádza k tomu, že na skúškach či súťažiach pes nepredvádza výkony, ktoré bežne v tréningu podáva.
Vysvetlenie je logické. Navyše, kto z nás nie je rozrušený, keď nastupuje na skúšku alebo na súťaž? Preto je nevyhnutnou nutnosťou vedieť sa dokonale ovládať.
SNAHA, HÚŽEVNATOSŤ, TRPEZLIVOSŤ
Psovod musí mať pevnú vôľu a trpezlivosť, aby sa donútil k takému jednaniu, ktoré ho dovedie k splneniu stanovených cieľov. Veľmi dôležitou vlastnosťou psovoda je tiež jeho húževnatosť. Výcvik psa je ťažká, náročná a nikdy nekončiaca práca. Pri výcviku psa sa aj tí najskúsenejší dostávajú do situácií, keď nácvik určitého cviku trvá veľmi dlho a výcvik sprevádzajú ťažkosti. Postupné zlepšovanie je pomalé a iba trpezlivosťou psovoda sa môže podariť túto situáciu zvládnuť. Žiaľ, mnohí hneď po neúspechu kapitulujú a tvrdia, že pes nechce cvičiť, že sa pre výcvik nehodí apod. Pokiaľ výcvik psa nepostupuje podľa našich predstáv, skúmajme, prečo tomu tak je a upravme následne výcvikový postup. Čím precíznejšie budeme chcieť prevedenie jednotlivých cvikov, tím húževnatejší a trpezlivejší musíme byť.
DÔSLEDNOSŤ

Psovod musí byť schopný vykonávať u každého cviku správny metodický postup. Pod pojmem dôslednosť rozumieme nie len dôslednosť ku psovi, ale taktiež a možno predovšetkým k sebe. Tá potreba dôslednosti sa nám objavuje vo výcviku v rôznych formách. Napr. pred začiatkom výcviku by sme si mali premyslieť a stanoviť metodiku nácviku jednotlivých cvikov a túto metodiku dôsledne dodržiavať. To znamená, že nebudeme preskakovať jednotlivé fázy, pokiaľ pes jednotlivé postupné fázy dostatočne nezvláda. Ďalej je potrebné trvať na bezpodmienečnom splnení nášho povelu psom. Dôležité je tiež si uvedomiť zásadu jedného povelu, tzn. že na jeden povel musí byť prevedený jeden cvik. Často sa stretneme s psovodmi, ktorí vydajú niekoľko povelov kým pes cvik splní alebo ako ho do požadovanej polohy upravia. Psi sú na podobné situácie veľmi vnímaví a skoro pochopia, že nie je nutné hneď na prvý povel splniť rozkaz. Na skúške alebo súťaži potom očakávame, že pes zacvičí na jeden jediný povel a ono nič. Najskôr zareaguje pes na opakovaný povel, pokiaľ vôbec zareaguje. Zbytočne sa potom rozčuľujeme. Tu je na vine jednoznačne psovod. Pokiaľ sme povel už vydali, pes musí na tento povel správne zareagovať. A pokiaľ okamžite a správne nezareaguje, musíme si splnenie nášho povelu „vynútiť“. Ako klasický a jednoduchý príklad uvediem situáciu, keď psovi, ktorý stojí u našej nohy zavelíme „sadni“ a pes si nesadne. Správne je, keď sa okamžite zohneme a psa do požadované polohy upravíme, a to bez akýchkoľvek ďalších povelov. V nácviku tiež nesmieme prehliadať nepresnosti psa. Často sa stane, že psovi pri nesplnení cviku dávame ďalšie povely a to aj rôzne, či s ním popodchádzame apod. Uveďme si to na príklade nácviku odloženia do ľahu za pochodu. Pes zaujme namiesto polohy v ľahu polohu v sede. Psovod obvykle príde ku psovi, dá mu povel k nohe a opakuje chôdzu s následným odložením. To nie je správny postup. Psovod by sa mal rýchle vrátiť ku psovi a s povelom „ľahni“ psa odložiť, a to i prípadne za použitia vôdzky, psa pochváli, a to aj v prípade, že sme psovi pomohli zaujať požadovanú polohu. Na psa pôsobíme aj v čase, keď nie sme na cvičáku. Pes nerozlišuje, teraz nie som na cvičáku, tak nemusím poslúchať a teraz som na cvičáku, tak zase musím poslúchať (pokiaľ sme mu túto nežiaducu spojitosť už nevybudovali!). I na prechádzke musíme byť rovnako dôslední. Psa si často a veľmi kazíme práve v čase mimo cvičák. Ideme napr. so psom do mesta. Pes chce očuchávať, my sa pozeráme do výkladov alebo sa bavíme s kamarátom a psovi neustále vravíme k nohe. Logicky v takýchto situáciách netrváme na presnej chôdzi pri nohe a taktiež ani nie sme schopní psa neustále kontrolovať a opravovať. Pes si zvykne neplniť naše povely presne a bezpodmienečne. A aj keby sme si za podobnej situácie dokázali „vynútiť“ presnú chôdzu pri nohe, potom určite stratíme u psa radosť a ochotu. A tie potom ťažko budeme opäť získavať. Aké je teda riešenie? Naučte psa neťahať na vôdzke, nemusí ísť pritom presne pri nohe, používam k tomu iný povel „pomaly“. Jednoducho pes ide so mnou ako chce, len sa mi nesmie pliesť pod nohy a ťahať vôdzku. Ale ako náhle zavelím k nohe, musí ísť presne, pozorne a radostne. Toto je dôslednosť.
PREHLBOVANIE TEORETICKÝCH ZNALOSTÍ
Teória je praktický návod k výcviku psa. Bez základných znalostí teórie vyššej nervovej činnosti psa nie je psovod schopný pri výcviku využiť vrodených vlastností psa, motivovať ho a zvoliť správnu metodiku výcviku. Teória je pomôckou, ale musíme si uvedomiť, že pes je osobnosť a NIKDY žiadnu odbornú príručku o výcviku nečítal. Bežné metodiky niekedy vôbec nezaberajú, niekedy je potrebné vytvárať nové metódy, ktoré vás a vášho psa dovedú k požadovaným cvikom. Napriek tomu, že psovod musí mať premyslené všetky kroky dopredu, mal by mať schopnosť predvídať a aj schopnosť reagovať na situácie počas výcviku - netreba sa báť učiť sa počas výcviku a stále v podstate sa učiť stále. Znalosť teoretickej časti výcviku by mala logicky predchádzať voľbe technickej časti výcviku, teda vlastnému pôsobeniu na psa. Žiaľ, často to tak nie je. Učeniu a pochopeniu metodiky výcviku sa ľudia v podstate vyhýbajú, pretože to kladie väčšie nároky na nich a na ich intelektuálne schopnosti. Medzery v teórii výcviku často krát nahradzujú väčším tlakom na psa, a to či už psychickým, tak predovšetkým fyzickým. Pokiaľ neporozumieme metodike výcviku a nácviku jednotlivých cvikov, môžeme síce psa nejako vycvičiť, ale nikdy nedosiahneme toho, že pes bude cvičiť radostne, ochotne a že ho to bude baviť.
SCHOPNOST BYŤ PSOVI VODCOM
Psovod na psa pôsobí hlasom (nielen povely), pohybom (nielen posunky), svojim pachom, postavou, oblečením, dokonca výrazom svojej tváre či postojom tela. Tieto skutočnosti nazývame komplexným podnetom psovoda, ktorý silne pôsobí na psa pri jeho výchove alebo výcviku. Psi sú veľmi citlivé na atmosféru, zafarbenie hlasu i na to, ako sa u výcviku tvárime. Keď psa privolávate, beží ku vám a pozerá sa vám do tváre. Keď sa usmievate, pokojne do vás aj vrazí, pretože si myslí, že sa budete hrať. Pokiaľ rovnakým hlasom opäť zavoláte a budete sa tváriť nahnevane, tiež pribehne, ale už to bude o niečom inom.
Mnoho ľudí vraví, že pes pri bežnom výcviku krásne spolupracuje, ale v okamihu keď nastúpia na preteky alebo skúšky, pes sa nesústredí a jeho výkon rapídne klesá („podobné“ je to aj pri reálnom využití pri služobných zákrokoch)… Je to pochopiteľné, psovod je v strese a pes to vníma tiež. Cieľom je naučiť oboch zvládnuť stres pri týchto záťažových situáciách, psovod ale musí začať ako prvý… A môže to byť poriadna škola sebaovládania, pretože pes je veľmi vnímavý a nedá sa len tak „oklamať“.
SPRÁVNY VZŤAH K PSOVI
Každý z nás by sa mal zamyslieť, prečo vlastne cvičí svojho psa. Je to preto, že chce mať vychovaného kamoša? Alebo má športového ducha a chce so psom pretekať? Alebo s ním chce slúžiť? Výcvik má byť predovšetkým radosťou a prehlbovaním vzájomného vzťahu. Zo psa by sa mal stať „závislák“ na svojom psovodovi. Prečo? No pretože je radosť pozrieť na človeka a psa, ktorí majú krásny vzťah, z oboch vyžaruje dôvera, radosť i súhra… Utópia? Nie! Skrýva sa za tým všetkým usilovná a systematická drina. Vzťah k psovi je teda veľmi dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje výcvik, a to ako v tom pozitívnom, tak i v negatívnom slova zmysle. Pokiaľ si obstaráme šteňa, ktoré je od chovateľa správne socializované, potom to šteňa nie je zaťažené žiadnymi negatívnymi skúsenosťami a záleží teda na nás, aký vzájomný vzťah si vytvoríme. Voľba správnej výcvikovej metódy a spôsob jej aplikácie v praxi výrazným spôsobom formuje vzájomný vzťah medzi psovodom a jeho psom. Kto bude používať prevažne mechanickú metódu a bude na psa hrubý, len ťažko vybuduje vzájomný pozitívny vzťah a výcvik psa nebude veľmi baviť - bude cvičiť, pretože nebude mať inú voľbu. A navyše pozitívny vzťah so psom je potrebné neustále prehlbovať a upevňovať. Iba tak sa dá očakávať a dúfať, že nám pes môže cvičiť ochotne, rýchlo a s radosťou.
SCHOPNOSŤ MOTIVOVAŤ PSA
Pre účely výcviku psa je motivácia súhrn akýchkoľvek motívov, ktoré u psa prebudia záujem o aktívnu „spoluprácu“ pri cvičení. Motívom sú vnútorné pohnútky, príčiny reakcií, činností a správaní psa, zamerané na uspokojovanie jeho špecifických potrieb. Určite všetci vieme, čo to je tá „potreba“. Potreba je stav nedostatku nebo nadbytku niečoho, čo vedie psa k činnostiam, ktorými túto svoju potrebu uspokojuje. Motívy psa z hľadiska výcviku delíme na dve základné skupiny:
a) biologické (primárne, vrodené) – uspokojovanie pudových potrieb, ako napr. hladu, smädu, vyprázdňovania, močenia, sexuálneho správania, loveckého správania, obrana pred napadnutím apod. Do tejto skupiny patrí aj správanie psa k dosiahnutiu príjemného a taktiež k vyhýbaniu sa nepríjemnému atď.
b) sociálne (získané) – snaha zavďačiť sa „vodcovi smečky“, radosť, túžba po pohladení, hraní apod.
K čomu motiváciu pri výcviku potrebujeme? Motivácia usmerňuje správanie a konanie psa pre dosiahnutie určitého cieľa a k uspokojeniu určitej potreby. Bez toho, že by sme si to uvedomovali, náš pes je pri svojej akejkoľvek činnosti, teda aj pri výcviku, vždy nejako motivovaný! Žiadnu činnosť teda náš pes nerobí bez motivácie! Správna motivácia nie len že zrýchľuje a spevňuje učební proces, ale utužuje aj sociálne kontakty so psovodom a aktivuje organizmus psa. V dnešnej dobe je loptička na šnúrke bežne používanou motiváciou. Nemusí to však byť iba loptička, môže to byť pokojne iná hračka nebo iný predmet. Túto loptičku mnohí používajú tak, že psa vydráždia, pes loptičku chytí, psovod sa s ním poťahá a po chvíľke loptičku schová do vrecka. Mnohí to takto robia, a často ani nevedia prečo... Myslia si, že tým uspokojujú lovecké potreby svojho psa. Často však nemusí ísť o lovecký pud, väčšinou to býva pud koristnícky. Tieto pudy bývajú rôzne vyvinuté: u niektorého psa je silnejší koristnícky pud, zatiaľ čo lovecký pud nie je príliš silno vyvinutý a naopak. Samozrejme, že sú psy, ktorí majú oba pudy veľmi silno vyvinuté, ale to už je zase o niečom inom. A aký je rozdiel medzi loveckým pudom a pudom koristníckym?
Lovecký pud
Lovecký pud slúži k zadováženiu si potravy. Už pred viac ako štyridsiatimi rokmi bolo dokázané, že požieranie ulovenej koristi musí byť naučené, pretože vzájomná väzba medzi ulovením koristi a jej požieraním nie je súčasťou inštinktov, s ktorými sa pes narodí. Domestikovaný pes, ktorému sa prvýkrát v živote podarí uloviť nejakú zver, túto hneď nezožerie. Lovecký pud v psovi teda nabudí naliehavú potrebu uloviť (dostihnúť a zabiť) pohybujúcu sa korisť. A o tu pohybujúcu sa korisť ide: napr. pes uvidí v diaľke srnu, ktorá stojí a pozoruje ho. Bežne sa pes zastaví a bude ju pozorovať, pokiaľ sa nepohne. Ako náhle srna vyrazí k úteku, prebudí sa v psovi lovecký inštinkt a začne srnu prenasledovať s cieľom uloviť ju. Ulovením srny sa jeho lovecký inštinkt utlmí a psa prestane korisť zaujímať. Pokiaľ by sa srna pri úteku zastavila, pes na ňu nezaútočí, pretože pre uspokojenie jeho potreby uloviť je nevyhnutnou podmienkou pohyb zvieraťa.

Koristnícky pud
Koristnícky pud je silná potreba mať korisť iba pre seba. Túto korisť môže uloviť alebo mu je daná psovodom. Silu koristníckeho pudu vypozorujeme už u malých šteniat, keď sa ťahajú o hračku a ako náhle ju ukoristí, odbehnú s ňou preč. Psa so silným koristníckym pudom poznáme ľahko: nechce ukoristený predmet odovzdať.
Výcvik môžeme praktizovať cez dve najpodstatnejšie motivácie – aport (lopta, pešek) alebo pamlsky. Závisí to aj od schopnosti psa sa koncentrovať (priamoúmerné výške vzruchu na zvolený prostriedok) Pri aporte (loptička na šnúrke) zvykne väčšinou stačiť, keď loptičku vytiahnete, pes po ňom hneď skočí a začnete sa o loptičku preťahovať. Tým v ňom upevňujete koristnícky pud. Občas mu loptičku pustíte (dôležitý pre pocit výhry), on s ním odbehne pár metrov a zase sa vráti (prípadne použijeme druhú loptu, alebo dlhú šnúru), a znovu sa preťahujeme. Silnejšou motiváciou (väčšou zábavou) ako preťahovanie môže byť pre psa hádzanie a prinášanie loptičky. Tým, že hádžeme loptičku smerom od psa, budujeme naopak pud lovecký – pes by už mal byť schopný aportovať, pretože inak strácame nad ním kontrolu. Preto nezabúdajme, že motivácie je tiež o potrebách.
Okrem hračiek je vhodnou motiváciou pre psa pamlsok – a to taký, pre ktorý sa pes pretrhne, aby ho dostal (samozrejme čiastočne aj preto, že je dostatočne hladný...). Voľba vhodného pamlsku je základným predpokladom pre správnu motiváciu. Nedá sa povedať, že pre všetky psy je najvhodnejší určitý druh pochutiny. Vhodným pamlskom môže býť pre jedného psa piškóta, zatiaľ čo iný pes má rád salámu, syr, párok (dokonca aj granula) a pod. Chce to samozrejme vyskúšať, aby pamlskom bolo niečo, pre čo je náš pes ochotný pracovať s elánom a radosťou (platí aj pre loptičky a pešky!). Používanie pamlskov je vhodné predovšetkým u psov tzv. žravých; u psov, ktorých musíme do žrádla pomaly nútiť táto motivácia nebude príliš vhodná. Je tiež dôležité, kde pamlsky máme schované, niektorí psovodi používajú samostatné vrecúško, iní majú pamlsky po vreckách – dôležité je, aby sa miesta striedali a dávali si pozor pri odmeňovaní, aby sa nenaučil pes pozerať na pravú ruku, vrecko atď.
MUSÍ VEDIEŤ PRACOVAŤ SYSTEMATICKY
Náš výcvik musí prebiehať systematicky. To znamená, že začíname cvičiť od jednoduchšieho a postupujeme ku zložitejšiemu. Pokiaľ chceme nacvičiť cvik aport skokom, logicky musíme najprv psa naučiť cvik aport voľný a tiež skákať psa cez prekážku. Najskôr po zvládnutí oboch cvikov môžeme postúpiť vo výcviku ďalej a začať cvičiť aport cez prekážku.
MUSÍ VEDIEŤ PRACOVAŤ PRAVIDELNE
Pravidelne neznamená cvičiť napr. každú sobotu od 9 do 12 tej, ale stav, kedy cvičíme niekoľkokrát v týždni. Pokiaľ necvičíme pravidelne a nechávame výcvik na obdobie tesne pred skúškami, previerkami či pretekmi, potom pes nemá cvičenie dostatočne vžité a ľahko sa stane, že nám nepodá ten správny výkon. Navyše s blížiacim sa termínom skúšky či preteku rastie naša nervozita, necvičíme systematicky a na psa vytvárame ďaleko väčší tlak, preťažujeme ho a väčšinou si kazíme i dobrý kontakt so psom. To všetko má za následok, že si nevytvoríme dostatočne solídne základy, na ktorých môžeme v budúcnosti s úspechom stavať.
MUSÍ BYŤ NÁROČNÝ
Pojem náročnosť môžeme rozdeliť do niekoľkých podskupín. Nároční musíme byť predovšetkým k sebe, potom k psovi a následne si môžeme dovoliť byť trošku nároční k pomocníkovi – figurantovi, šlapačovi stôp a ďalším, ktorí nám pomáhajú vo výcviku. Musíme si v sebe vypestovať zodpovedný prístup k výcviku, musíme mať na seba vysoké nároky v sebakontrole a tiež by sme mali mať úprimnú snahu pomáhať ostatným. Skôr ako začneme vôbec cvičiť, mali by sme poznať metodiku výcviku a vedieť, ako má cvik vyzerať. Iba málokto si prizná, že nevie, ako má cvik vyzerať. Záleží len na nás, do akej miery sme nároční, či vydržíme cvičiť až do stavu dokonalosti alebo či sa uspokojíme s tým, že pes nám to nejak urobí. Pokiaľ však chceme dobre vycvičeného psa, tak musíme zmeniť myslenie a prístup k výcviku – musíme byť nároční k sebe a dôsledne tiež trvať na dokonalom prevedení cviku u psa, nebáť sa ho opravovať a opakovať kedykoľvek a kdekoľvek.